streda 11. apríla 2012

J.S.Dudžom Rinpočhe - Dzogčhenový náhľad na ngödro


Nech robíme akúkoľvek prax, relatívna aj absolútna pravda sú naraz prítomné, metóda a múdrosť sú naraz prítomné, skúsenosť a prázdnota sú naraz prítomné. Je to tak preto, lebo taká je povaha skutočnosti. Základné praxe ngöndro existujú ako metóda pre uskutočnenie podstaty skutočnosti, ktorou je osvietený stav bez počiatku. Záverečná fáza ngöndro, gurujoga, je najväčšou esenciou tejto metódy. Skrz gurua je dosiahnutá táto úroveň v momente, keď sa guru do vás rozpúšťa a stáva sa jedným s vami. V tomto bode ostávate v absolútnej prirodzenosti vecí, ktorou je aktuálny stav skutočnosti takej, aká je.

                Na začiatku invokujeme prítomnosť gurua. Keďže guru je ten, ktorý stelesňuje kvality cesty a kvality cieľa, pripomíname si gurua na začiatku  a na konci tejto praxe.

                Keď sme si pripomenuli gurua, uvažujeme nad tým, ako je ťažké dosiahnuť ľudskú formu, ktorá je najpríhodnejšia okolnosť pre duchovnú prax. Ľudská forma je základom duchovnej cesty k oslobodeniu a preto vzácna a hodná veľkého rešpektu. Ak si nevážite situáciu v ktorej sa nachádzate, nevyužijete ju a veľká príležitosť bude stratená.

                Potom uvažujeme nad pominuteľnosťou a smrťou. Všetko, čo existuje je podrobené zmene a rozpadu. Hoci aj zomriete, nenájdete slobodu len tým, že stratíte svoju fyzickú formu. Budete krúžiť v samsáre, prijímať bezpočetné tvary na základe vášho navyknutého vnímania. Povahou samsáry je skúsenosť utrpenia, ktoré povstáva skz udržiavanie ilúzie duality. O tomto kontemplujeme.

                Potom premýšľame o vzorcoch karmickej skúsenosti. Rozpoznávame spôsob, akým je naše vnímanie a odpovede ovládané dualistickým podmienením, ktorého sa je tak ťažké zbaviť.

                 Toto sa nazýva Štyri myšlienky, ktoré obracajú myseľ. Ich úlohou je obrátiť našu pozornosť od navyknutých vzorcov.  Je dôležité kontemplovať tieto Myšlienky na začiatku ngöndro, aby sme  rozvinuli vhodnú motiváciu pre prax. Praktikovať takýmto spôsobom je ako zjemniť poorané pole, aby bolo rovné a pripravené sa sejbu. Potom musíme zasiať samotné semeno. Zasiať semeno je prijať útočisko, rozvíjať bodhičittu, obetovať mandaly a očistiť sa skrz Vadžrasattvu.

                Z pohľadu relatívnej kondície v ktorej sa nachádzame, nie je možné uskutočniť absolútnu prirodzenosť skutočnosti, bez použitia toho, čo je relatívne. Bez použitia vašej relatívnej situácie ako základu nie je možne uskutočniť pravú prirodzenosť svojej mysli. A rovnako, bez ngöndro, nemôžete priamo pochopiť prirodzenosť prázdnoty. Relatívne a absolútne existujú spoločne – idú ruka v ruke, je skutočne veľmi dôležité si to uvedomiť.

                Pozrime sa na útočisko. Na vonkajšej úrovni sú tu Tri Klenoty: Buddha, Dharma a Sangha. Buddha je zdrojom Dharmy. Tí, ktorých myseľ je obrátená k Dharme sú Sangha. Keďže existujeme v dualite, zažívame iluzórnu nespokojnosť. Kvôli tomuto prijímame útočisko, aby sme sa oslobodili od skúsenosti nespokojnosti, ktorú sme si sami vytvorili. Skrz nepochopenie našej skutočnej prirodzenosti sa táto ľudská forma stáva nádobou nekonečných dualistických projekcií. Stáva sa zdrojom pripútanosti. Táto pripútanosť je veľmi silná dokiaľ neuvidíte skutočnú prirodzenosť existencie. Kým sa úplne neoslobodíte od delúzie, že vaše telo zhodnocuje vašu existenciu, nespokojnosť bude stále podfarbovať vašu skúsenosť. Kvôli tomuto existujú Tri Korene ako sústredenie útočiska. Takže, povedané externe, prijímame s oddanosťou útočisko v Buddhovi, Dharme a Sanghe, ale vnútorne sú Buddha, Dharma a Sangha symbolické – hlboká a zručná cesta, ktorá nás vedie z iluzórnej samsáry, ktorú sme si sami vytvorili.

                Z dzogčhenového pohľadu sú Tri korene v nás. Na absolútnej úrovni je naša myseľ, ktoré je prázdna a bez vzťažných bodov, samotný Buddha, rigpa, žiarivá jasnosť sama o sebe. Navonok sa Dharma manifestuje ako zvuk a význam -  počujete ju a praktikujete ju. Ale z vnútorného pohľadu je Dharma prázdna. V esencii je neubúdajúcou, nezastretou  manifestáciou jasnosti rigpy – prvotnou mysľou. Navonok pozostáva Sangha z tých, ktorých myseľ je otočená k Dharme, ale z vnútorného pohľadu je Sangha všetko prestupujúci, všetko pokrývajúci aspekt mysli. Tri Korene sú v nás plne uskutočnené. Avšak, keďže to nerozpoznávame, prijímame útočisko v ich vonkajších aspektoch. Keď praktikujete ngöndro, vizualizujete si s hlbokou oddanosťou Padmasambhavu; svojím telom robíte pokorne poklony; a svojou rečou recitujete útočisko. Potom, keď nakoniec praxe ticho sedíte, rozpustíte vizualizáciu vo vás a dôjdete k uvedomeniu, že tieto tri – subjekt, objekt a činnosť – nie sú nič iné než rigpa! Meditujúci je sám sebou; Padmasambhava je náš objekt meditácie. Iba zotrvajte v prirodzenosti rigpy. Nenájdete nič iné, než rigpu! Buddha Šákjamuni povedal v Do-de Kalpa Zangpo: „Manifestoval som sa snovým spôsobom snu podobným bytostiam a dal som snu podobnú Dharmu, ale v skutočnosti som nikdy neučil a nikdy som aktuálne neprišiel“. Z tohto uhla pohľadu je všetko iba vnímanie, existujúce iba zjavnej sfére takosti. Čo sa týka praxe útočiska, relatívnym aspektom je objekt útočiska, ktorému obetujete oddanosť a poklony, atď. Ale absolútny aspekt je bez úsilia; to je keď rozpustíte vizualizáciu a zotrváte v prirodzenom stave mysli bez úsilia, v ktorom koncept útočiska už viac neexistuje.

                Rozvíjanie bódhičitty, alebo myšlienky osvietenia znamená, že ak jednáme len pre nás samotných, nenasledujeme cestu Dharmy a naše osvietenie bude blokované. Je nanajvýš dôležité, aby sme vytvorili osvietenú myšlienku oslobodenia všetkých bytostí zo samsáry. Bytostí sú neobmedzené, ako obloha. Všetky boli našimi otcami a matkami. Všetky trpeli v samsáre, ktorá je umelo vytvorená zo základni bytia. Takže, myšlienka ich oslobodenia z tohto utrpenia je skutočne veľmi mocná. Bez nej, máme iba zmätený koncept, že sme oddelení od všetkých cítiacich bytostí. Osvietená myšlienka je: „Od teraz, až kým nebude samsára prázdna, budem pracovať pre úžitok všetkých bytostí, ktoré boli moji otcovia a matky“. Takže z relatívneho pohľadu tu cítiace bytosti, ktoré majú byť oslobodené, je tu súcit, ktorý má byť vytvorený a je tu „ja“, ktoré súcit vytvára. Spôsob rozvíjania a ukázania súcitu bol vysvetlený Buddhom Šákjamunim samotným. Takáto je relatívna myšlienka osvietenia.

                V relatívnej praxi myšlienky osvietenia si vizualizujete všetky bytosti a potom necháte vyvstať osvietenú myšlienku. Recitujete verše toľko krát, ako vaša prax vyžaduje. Inštrukcia na základe náuky je, že zamieňate vlastné šťastie za bolesť iných. Ako vydychujete, dávate všetko šťastie a radosť a aj ich príčiny, všetkým bytostiam. Ako nadychujete, beriete všetku ich bolesť a utrpenie, takže sa od nich oslobodia. Toto je takisto veľmi dôležité. Bez rozvoja osvietenej myšlienky sa nemôžeme oslobodiť od našej pripútanosti k tvarom a prejavom prázdnoty a tak nemôžeme dosiahnuť osvietenie. Je to kvôli našej neschopnosti prejaviť súcit ostatným a pretože sme pripútaní ku konceptu nás samotných, že ešte nie sme oslobodení od dualizmu. Všetky tieto veci sú relatívne aspekty praxe osvietenej myšlienky.

                Čo sa týka absolútneho aspektu osvietenej myšlienky, Buddha Šákjamuni povedal svojmu žiakovi Rabdžorovi: „Všetky javy sú ako ilúzia a sen“. Dôvod, prečo to Buddha povedal je, že čokoľvek sa objaví je podrobené zmene a rozpadu; nič nie je inherentne pevné, trvalé, oddelené, kontinuálne, alebo stanovené. Ak vnímate svet ako pevný, sami sa zväzujete a ste zapletený a vtiahnutý okolnosťami, ako pes remeňom. Budete sa topiť v činnostiach, ktoré nemôžu byť nikdy ukončené, kvôli čomu je samsára zjavne nekonečná.

                Môžete si myslieť, že keďže je samsára ako sen, možno osvietenie je solídne a trvalé. Ale Buddha Šákjamuni povedal, že nirvána samotná je tiež ako sen – ilúzia. Nie je tu nič pomenovateľné, čo je nirvánou; nie je nič, nazývané nirvána, čoho sa dá dotknúť.  Buddha Šákjamuni to povedal priamo: „Forma je prázdnota“.[1] Napríklad mesiac sa môže odrážať na vode, ale vo vode nie je žiadny mesiac a nikdy nebol. Vo vode nie je žiadny mesiac, ktorý sa dá uchopiť. Forma je prázdna. Potom Buddha Šákjamuni pokračoval: „Prázdnota samotná je forma“. Je to prázdnota samotná, ktorá sa objavila ako forma. Nemôžete nájsť prázdnotu mimo formu.[2] Nemôžete tieto dve oddeliť. Nemôžete ich uchopiť, ako oddelené entity. Mesiac sa odráža vo vode, ale voda nie je mesiac. Keď to raz pochopíte na úrovni skúsenosti, nebude už žiadna samsára.[3] V oblasti realizácie nie je žiadna samsára, alebo nirvána. Keď hovoríme o dzogčhenových náukách, samsára a nirvána sú ďalšie dualistické koncepty. Ale keď sa pozriete na mesiac vo vode, môžete povedať: Ale on tam je, ja ho vidím! Ale keď sa za ním natiahnete a skúsite ho chytiť, nie je tam! Rovnako je to s myšlienkami, ktoré povstávajú vo vašej mysli. Takže ak sa spýtate: „Ako toto prišlo?“, musíte vedieť, že všetko prichádza skrz vzájomne závislé vznikanie. Čo je vzájomne závislé vznikanie? T je jednoducho, že mesiac a voda neexistujú oddelene. Čistá voda je prvotná príčina a mesiac je druhotná, alebo prispievajúca príčina. Keď sa tieto dve stretnú, manifestuje sa vzájomne závislé vznikanie. Je to súčasný prejav prvotnej príčiny a prispievajúcej príčiny.

                Aby sme to dali priamo, prvotná príčina, alebo základ samsáry je duality – povrchné oddelenie prázdnoty a formy. Z tohto sa všetky manifestácie stanú prispievajúcimi príčinami v rámci karmickej vízie. Dokiaľ sme pripútaní k formovému prejavu prázdnoty ako definície bytosti, stretávajú sa a prinášajú manifestáciu samsáry. Všetko, čo zažívame ako samsáru existuje iba v rámci vzájomnej závislosti. Musíte si tým byť úplne istí! Keď pokročíte ďalej a preskúmate povahu vzájomne závislého vznikania, zistíte, že to nie je nič iné, než prázdnota. Preto, mimo prázdnotu nie sú žiadne javy, alebo dharmy. Konečný náhľad mahajány je prázdnota, ale tento náhľad neexistuje v nižších náukách.

                Ak sa skutočne pozriete na vašu skúsenosť existencie okom meditácie, začnete vidieť, že všetko je hra prázdnoty. Javy, ako vzťažné súradnice sa vyčerpajú a vy sa konečne ocitnete v ich esenciálnej prirodzenosti, ktorou je prázdnota. Ale povediac to takto, môžete si chcieť povedať: „V takomto prípade nepotrebujeme robiť vôbec nič“. Ale či niečo musíte robiť, alebo nie, je na vás. Jednoducho to závisí na vašej mysli! Iba sucho hovoriť o prázdnote nestačí! Musíte ju uskutočniť a pochopiť sami pre seba. Ak je vaša myseľ skutočne bez vzťažnej manipulácie, potom tu nie je žiadna nádej, alebo strach, žiadna negativita – vaša myseľ bude od toho oslobodená! Je to ako mávať rukou v oblohe! Čokoľvek povstáva je úplne voľné. Účelom meditácie je zotrvať v tomto prirodzenom stave. V tomto stave sú všetky javy priamo uvedomené v ich základnej prázdnote. Preto praktikujeme meditáciu. Meditácia všetko očisťuje do jej prázdnej prirodzenosti. Najprv si musíme uvedomiť, že absolútny, prirodzený stav vecí je prázdny. Potom, čokoľvek sa manifestuje, je hrou dharmakáji. Z prázdnej prirodzenosti existencie povstávajú relatívne manifestácie z ktorých vytvárame samsáru. Musíte pochopiť úplne jasne, ako veci v skutočnosti a ako sa javia v termínoch duality. Je dôležité mať Náhľad, pretože bez Náhľadu bude vaša meditácia tupá. Iba si sedieť a hovoriť: „Všetko je prázdne“, je ako položiť misku hore nohami – ten malý prázdny priestor v miske ostane veľmi úzkou, obmedzenou prázdnotou. Nemôžete z nej ani len piť čaj!

                Je esenciálne poznať jadro veci, aké je. Z absolútneho pohľadu tu nie sú žiadne cítiace bytosti, ktoré by prežívali neuspokojenie. Toto neuspokojenie je prázdne, ako jasná obloha, ale kvôli pripútanosti k formovým prejavom prázdnoty skrz vzájomne závislé vznikanie sa relatívna sféra vecí stáva iluzórnou pascou, v ktorej sú cítiace bytosti zažívajúce nespokojnosť. Toto je význam samsáry.

                Vo vyjadrení základnej kvality Veľkej Matky, prázdnoty, sa hovorí: „Hoci chceš vyjadriť povahu Sútry Srdca, nemôžeš ju dať do slov“. Je to úplne mimo vyjadrenie, mimo myšlienku, mimo koncepty. Nikdy to nebolo zrodené. Nikdy to neumrelo. Ak sa opýtate: Aké to je? Je to ako obloha. Nikdy nenájdete hranicu oblohy. Takže oblohe podobná prirodzenosť je symbolom prázdnoty: je rozľahlá, bez obmedzení a voľná, z nekonečnou hĺbkou a rozlohou. Ale potom môžeme povedať:“ Takže moja rigpa, prirodzenosť mojej mysli, je ako obloha, prostá obmedzení“. Ale ani takto to nie je! Nie je iba prázdna. Ak sa do nej pozriete, je tam niečo k videniu. „Vidieť“ je len slovo, ktoré používame ku komunikácii. Ale môžete to vidieť. Môžete na to meditovať. Môžete spočívať v čomkoľvek, čo povstáva v tej priestrannej kondícii. Ak vidíte skutočnú prirodzenosť prázdnoty a formy ako neduálnu – aké to skutočne je – to je matka všetkých buddhov. Všetok tento pokec bol rozvinutím absolútnej myšlienky osvietenia, bódhičitty.

                Nasleduje očista skrz Vadžrasattvu. V absolútnom zmysle tu nie je nič k očisteniu, nikto, kto vás môže očistiť a žiadna očista. Ale keďže to zjavne nedokážeme takto nechať, veci sa trochu komplikujú. Prekážky a dualistický zmätok povstávajú ako následok pripútanosti k formovým prejavom prázdnoty. V iluzórnom vnímaní tohto uchopovania formových prejavoch prázdnoty sa stávame subjektom nekonečného neuspokojenia. Kvôli tomuto je očista potrebná ako relatívne zručné prostriedky. Aby sme očistili náš zmätok, Vadžrasattva, Otec & Matka, povstáva z vášho vlastného pravého stavu rigpy a prúd nektáru z tajnej mandaly ich zjednotenia úplne očisťuje vaše prekážky. Vstúpite do tejto vizualizácie a recitujete stoslabičnú mantru. Toto je prostriedok očisty. Ale stále, v prirodzenom stave vecí, v stave, ktorý je, je všetko od počiatku čisté – ako obloha. Toto je absolútna očista Vadžrasattvu.

                Teraz prichádzame k obetovaniu mandaly, alebo celého vesmíru. Mandaly sú obetované pre akumuláciu priaznivých príčin. Prečo potrebujeme  nahromadiť priaznivé príčiny? Je to kvôli formovým prejavom prázdnoty, z ktorých povstala iluzórna samsára; takže potrebujeme praktikovať vzdávanie sa všetkých týchto  formových prejavov. Keďže je tu ilúzia, že máme spôsob očistenia ilúzie, môžeme použiť túto prax, ako zručný prostriedok. Pretože môžete očistiť, toto je takisto spôsob, ako nahromadiť priaznivé príčiny. Keď obetujete svoje telo, majetok a slávu, toto je relatívne, symbolické obetovanie. Z absolútneho pohľadu sú tieto veci prázdne, ako jasná prázdna obloha. Takže keď zotrváte v stave prvotného vedomia, toto ja absolútne obetovanie mandaly a absolútne nahromadenie priaznivých príčin.

                Potom je tu prax gurujogy. Kvôli našej pripútanosti k formovým prejavom prázdnoty sa objavuje guru ako ten, ktorý inšpiruje čistotu mysli. On, alebo ona je objekt, voči ktorému cítime čisto. Pretože pripútanosť zatemňuje myseľ a pretože cítite čistotu vnímania voči guruovi, vy aj guru sa javíte ako existujúci v sféru dualizmu, akoby základné prirodzenosti vašich myslí vo sfére dharmakáji boli odlišné. Preto si navonok vizualizujete gurua s veľkou oddanosťou. Potom obdržíte splnomocnenie jeho, alebo jej neduálnej kondície.

                Toto sú všetko vonkajšie, relatívne praxe gurjogy, v ktorej ste invokovali prítomnosť múdrosti symbolicky sa objavujúceho gurua. Potom recitujete slová vadžry: „Guru sa rozpúšťa do svetla a zjednocuje s mojim samotným bytím; uzri, že jedna chuť rigpy-prázdnoty je skutočná tvár gurua!“

                Ak sa spýtate, kde je absolútny guru, on, alebo ona nie je nikde inde, ale tam – v absolútnej prirodzenosti vašej mysli! Absolútny stav rigpy je miesto, kde je guru úplne zavŕšený ako prvotná múdrosť a jasný priestor. Jednoducho pokračujúc vo vedomú toho aké to je, je dzogčhenová prax gurujogy.

                Takýmto spôsobom súvisí vonkajšie ngöndro s vnútorným ngöndrom v termínoch náuky atijogy.


                Prepísal Ngak´čhang Rinpočhe z ústnych náuk, ktoré dal Jeho Svätosť Džigdrel Ješe Dordže Dudžom Rinpočhe, prva Najvyššia Hlava školy Ňingma v exile z Tibetu; rozšírené odpoveďami na otázky položené Ngak´čhang Rinpočhem pri súkromnej audiencii, súvisejúcich s krátkym Dudžom Tersar Ngöndrom, Bodhanath, Kathmandu, Nepal, 1979. Jemné gramatické úpravy spravila Lama Dečhen Ješe Wangmo 2009.

          Z angličtiny preložil: Tongnyid Dordže (Karma Gyalpo Dondrub)


[1] Forma, rúpa: je v abhidharme definovaná ako päť zmyslových orgánov a päť zmyslových objektov a avidžňapti. Prekladateľ.
[2] Toto je niečo, na čo mnoho praktikujúcich zabúda a vmiešava do buddhizmu dojem, že prázdnota je tu prvotne, dáva vzniknúť javom a potom ich do seba zase vstrebáva, podobne ako koncept Brahman v hinduizme. Treba rozlišovať medzi dvomi prázdnotami, o ktorých sa hovorí v buddhizme: prázdnota seba a prázdnota (vonkajších) javov. Kým o prvej môžeme do určitej miery  tvrdiť, že z nej povstávajú dharmy (naše myšlienky, pocity, vnímanie, atď) a do nej sa rozpúšťajú, o druhej sa to hovoriť nedá. Prázdnotu javov nenachádzame mimo javy samotné, neexistuje prvotne voči nim. Prekladateľ.
[3] Keď si toto niektorí uvedomia, nebudú považovať napr. sľub bódhisattvu za nevedomosť, nebudú utekať z tzv. „samsáry“ do tzv. „nirvány“. Prekladateľ.