Nech robíme akúkoľvek prax, relatívna aj absolútna pravda
sú naraz prítomné, metóda a múdrosť sú naraz prítomné, skúsenosť
a prázdnota sú naraz prítomné. Je to tak preto, lebo taká je povaha
skutočnosti. Základné praxe ngöndro existujú ako metóda pre uskutočnenie
podstaty skutočnosti, ktorou je osvietený stav bez počiatku. Záverečná fáza ngöndro,
gurujoga, je najväčšou esenciou tejto metódy. Skrz gurua je dosiahnutá táto
úroveň v momente, keď sa guru do vás rozpúšťa a stáva sa jedným
s vami. V tomto bode ostávate v absolútnej prirodzenosti vecí,
ktorou je aktuálny stav skutočnosti takej,
aká je.
Na
začiatku invokujeme prítomnosť gurua. Keďže guru je ten, ktorý stelesňuje
kvality cesty a kvality cieľa, pripomíname si gurua na začiatku a na konci tejto praxe.
Keď
sme si pripomenuli gurua, uvažujeme nad tým, ako je ťažké dosiahnuť ľudskú
formu, ktorá je najpríhodnejšia okolnosť pre duchovnú prax. Ľudská forma je
základom duchovnej cesty k oslobodeniu a preto vzácna a hodná
veľkého rešpektu. Ak si nevážite situáciu v ktorej sa nachádzate,
nevyužijete ju a veľká príležitosť bude stratená.
Potom
uvažujeme nad pominuteľnosťou a smrťou. Všetko, čo existuje je podrobené
zmene a rozpadu. Hoci aj zomriete, nenájdete slobodu len tým, že stratíte
svoju fyzickú formu. Budete krúžiť v samsáre, prijímať bezpočetné tvary na
základe vášho navyknutého vnímania. Povahou samsáry je skúsenosť utrpenia,
ktoré povstáva skz udržiavanie ilúzie duality. O tomto kontemplujeme.
Potom
premýšľame o vzorcoch karmickej skúsenosti. Rozpoznávame spôsob, akým je
naše vnímanie a odpovede ovládané dualistickým podmienením, ktorého sa je
tak ťažké zbaviť.
Toto sa nazýva Štyri myšlienky, ktoré obracajú
myseľ. Ich úlohou je obrátiť našu pozornosť od navyknutých vzorcov. Je dôležité kontemplovať tieto Myšlienky na
začiatku ngöndro, aby sme rozvinuli
vhodnú motiváciu pre prax. Praktikovať takýmto spôsobom je ako zjemniť poorané
pole, aby bolo rovné a pripravené sa sejbu. Potom musíme zasiať samotné
semeno. Zasiať semeno je prijať útočisko, rozvíjať bodhičittu, obetovať mandaly
a očistiť sa skrz Vadžrasattvu.
Z pohľadu
relatívnej kondície v ktorej sa nachádzame, nie je možné uskutočniť
absolútnu prirodzenosť skutočnosti, bez použitia toho, čo je relatívne. Bez
použitia vašej relatívnej situácie ako základu nie je možne uskutočniť pravú
prirodzenosť svojej mysli. A rovnako, bez ngöndro, nemôžete priamo pochopiť
prirodzenosť prázdnoty. Relatívne a absolútne existujú spoločne – idú ruka
v ruke, je skutočne veľmi dôležité si to uvedomiť.
Pozrime
sa na útočisko. Na vonkajšej úrovni sú tu Tri Klenoty: Buddha, Dharma
a Sangha. Buddha je zdrojom Dharmy. Tí, ktorých myseľ je obrátená
k Dharme sú Sangha. Keďže existujeme v dualite, zažívame iluzórnu
nespokojnosť. Kvôli tomuto prijímame útočisko, aby sme sa oslobodili od
skúsenosti nespokojnosti, ktorú sme si sami vytvorili. Skrz nepochopenie našej
skutočnej prirodzenosti sa táto ľudská forma stáva nádobou nekonečných dualistických
projekcií. Stáva sa zdrojom pripútanosti. Táto pripútanosť je veľmi silná
dokiaľ neuvidíte skutočnú prirodzenosť existencie. Kým sa úplne neoslobodíte od
delúzie, že vaše telo zhodnocuje vašu existenciu, nespokojnosť bude stále
podfarbovať vašu skúsenosť. Kvôli tomuto existujú Tri Korene ako sústredenie
útočiska. Takže, povedané externe, prijímame s oddanosťou útočisko
v Buddhovi, Dharme a Sanghe, ale vnútorne sú Buddha, Dharma
a Sangha symbolické – hlboká a zručná cesta, ktorá nás vedie
z iluzórnej samsáry, ktorú sme si sami vytvorili.
Z dzogčhenového
pohľadu sú Tri korene v nás. Na absolútnej úrovni je naša myseľ, ktoré je
prázdna a bez vzťažných bodov, samotný Buddha, rigpa, žiarivá jasnosť sama o sebe. Navonok sa Dharma
manifestuje ako zvuk a význam - počujete
ju a praktikujete ju. Ale z vnútorného pohľadu je Dharma prázdna.
V esencii je neubúdajúcou, nezastretou
manifestáciou jasnosti rigpy –
prvotnou mysľou. Navonok pozostáva Sangha z tých, ktorých myseľ je otočená
k Dharme, ale z vnútorného pohľadu je Sangha všetko prestupujúci,
všetko pokrývajúci aspekt mysli. Tri Korene sú v nás plne uskutočnené.
Avšak, keďže to nerozpoznávame, prijímame útočisko v ich vonkajších
aspektoch. Keď praktikujete ngöndro, vizualizujete si s hlbokou oddanosťou
Padmasambhavu; svojím telom robíte pokorne poklony; a svojou rečou
recitujete útočisko. Potom, keď nakoniec praxe ticho sedíte, rozpustíte
vizualizáciu vo vás a dôjdete k uvedomeniu, že tieto tri – subjekt, objekt
a činnosť – nie sú nič iné než rigpa!
Meditujúci je sám sebou; Padmasambhava je náš objekt meditácie. Iba zotrvajte
v prirodzenosti rigpy. Nenájdete
nič iné, než rigpu! Buddha Šákjamuni
povedal v Do-de Kalpa Zangpo: „Manifestoval
som sa snovým spôsobom snu podobným bytostiam a dal som snu podobnú
Dharmu, ale v skutočnosti som nikdy neučil a nikdy som aktuálne
neprišiel“. Z tohto uhla pohľadu je všetko iba vnímanie, existujúce
iba zjavnej sfére takosti. Čo sa týka praxe útočiska, relatívnym aspektom je
objekt útočiska, ktorému obetujete oddanosť a poklony, atď. Ale absolútny
aspekt je bez úsilia; to je keď rozpustíte vizualizáciu a zotrváte
v prirodzenom stave mysli bez úsilia, v ktorom koncept útočiska už
viac neexistuje.
Rozvíjanie
bódhičitty, alebo myšlienky
osvietenia znamená, že ak jednáme len pre nás samotných, nenasledujeme cestu
Dharmy a naše osvietenie bude blokované. Je nanajvýš dôležité, aby sme
vytvorili osvietenú myšlienku oslobodenia všetkých bytostí zo samsáry. Bytostí
sú neobmedzené, ako obloha. Všetky boli našimi otcami a matkami. Všetky
trpeli v samsáre, ktorá je umelo vytvorená zo základni bytia. Takže,
myšlienka ich oslobodenia z tohto utrpenia je skutočne veľmi mocná. Bez
nej, máme iba zmätený koncept, že sme oddelení od všetkých cítiacich bytostí.
Osvietená myšlienka je: „Od teraz, až kým
nebude samsára prázdna, budem pracovať pre úžitok všetkých bytostí, ktoré boli
moji otcovia a matky“. Takže z relatívneho pohľadu tu sú cítiace bytosti, ktoré majú
byť oslobodené, je tu súcit,
ktorý má byť vytvorený a je
tu „ja“, ktoré súcit vytvára. Spôsob rozvíjania a ukázania súcitu bol
vysvetlený Buddhom Šákjamunim samotným. Takáto je relatívna myšlienka
osvietenia.
V relatívnej
praxi myšlienky osvietenia si vizualizujete všetky bytosti a potom necháte
vyvstať osvietenú myšlienku. Recitujete verše toľko krát, ako vaša prax
vyžaduje. Inštrukcia na základe náuky je, že zamieňate vlastné šťastie za
bolesť iných. Ako vydychujete, dávate všetko šťastie a radosť a aj
ich príčiny, všetkým bytostiam. Ako nadychujete, beriete všetku ich bolesť
a utrpenie, takže sa od nich oslobodia. Toto je takisto veľmi dôležité.
Bez rozvoja osvietenej myšlienky sa nemôžeme oslobodiť od našej pripútanosti
k tvarom a prejavom prázdnoty a tak nemôžeme dosiahnuť
osvietenie. Je to kvôli našej neschopnosti prejaviť súcit ostatným
a pretože sme pripútaní ku konceptu nás samotných, že ešte nie sme
oslobodení od dualizmu. Všetky tieto veci sú relatívne aspekty praxe osvietenej
myšlienky.
Čo
sa týka absolútneho aspektu osvietenej myšlienky, Buddha Šákjamuni povedal
svojmu žiakovi Rabdžorovi: „Všetky javy
sú ako ilúzia a sen“. Dôvod, prečo to Buddha povedal je, že čokoľvek
sa objaví je podrobené zmene a rozpadu; nič nie je inherentne pevné,
trvalé, oddelené, kontinuálne, alebo stanovené. Ak vnímate svet ako pevný, sami
sa zväzujete a ste zapletený a vtiahnutý okolnosťami, ako pes
remeňom. Budete sa topiť v činnostiach, ktoré nemôžu byť nikdy ukončené,
kvôli čomu je samsára zjavne nekonečná.
Môžete
si myslieť, že keďže je samsára ako sen, možno osvietenie je solídne
a trvalé. Ale Buddha Šákjamuni povedal, že nirvána samotná je tiež ako sen
– ilúzia. Nie je tu nič pomenovateľné, čo je nirvánou; nie je nič, nazývané
nirvána, čoho sa dá dotknúť. Buddha
Šákjamuni to povedal priamo: „Forma je
prázdnota“.[1] Napríklad
mesiac sa môže odrážať na vode, ale vo vode nie je žiadny mesiac a nikdy
nebol. Vo vode nie je žiadny mesiac, ktorý sa dá uchopiť. Forma je prázdna.
Potom Buddha Šákjamuni pokračoval: „Prázdnota
samotná je forma“. Je to prázdnota samotná, ktorá sa objavila ako forma.
Nemôžete nájsť prázdnotu mimo formu.[2]
Nemôžete tieto dve oddeliť. Nemôžete ich uchopiť, ako oddelené entity. Mesiac
sa odráža vo vode, ale voda nie je mesiac. Keď to raz pochopíte na úrovni
skúsenosti, nebude už žiadna samsára.[3]
V oblasti realizácie nie je žiadna samsára, alebo nirvána. Keď hovoríme
o dzogčhenových náukách, samsára a nirvána sú ďalšie dualistické
koncepty. Ale keď sa pozriete na mesiac vo vode, môžete povedať: Ale on tam je, ja ho vidím! Ale keď sa
za ním natiahnete a skúsite ho chytiť, nie je tam! Rovnako je to
s myšlienkami, ktoré povstávajú vo vašej mysli. Takže ak sa spýtate: „Ako toto prišlo?“, musíte vedieť, že
všetko prichádza skrz vzájomne závislé vznikanie. Čo je vzájomne závislé
vznikanie? T je jednoducho, že mesiac a voda neexistujú oddelene. Čistá
voda je prvotná príčina a mesiac je druhotná, alebo prispievajúca príčina.
Keď sa tieto dve stretnú, manifestuje sa vzájomne závislé vznikanie. Je to
súčasný prejav prvotnej príčiny a prispievajúcej príčiny.
Aby
sme to dali priamo, prvotná príčina, alebo základ samsáry je duality – povrchné
oddelenie prázdnoty a formy. Z tohto sa všetky manifestácie stanú
prispievajúcimi príčinami v rámci karmickej vízie. Dokiaľ sme pripútaní
k formovému prejavu prázdnoty ako definície bytosti, stretávajú sa
a prinášajú manifestáciu samsáry. Všetko, čo zažívame ako samsáru existuje
iba v rámci vzájomnej závislosti. Musíte si tým byť úplne istí! Keď
pokročíte ďalej a preskúmate povahu vzájomne závislého vznikania, zistíte,
že to nie je nič iné, než prázdnota. Preto, mimo prázdnotu nie sú žiadne javy,
alebo dharmy. Konečný náhľad mahajány
je prázdnota, ale tento náhľad neexistuje v nižších náukách.
Ak
sa skutočne pozriete na vašu skúsenosť existencie okom meditácie, začnete vidieť,
že všetko je hra prázdnoty. Javy, ako vzťažné súradnice sa vyčerpajú a vy
sa konečne ocitnete v ich esenciálnej prirodzenosti, ktorou je prázdnota.
Ale povediac to takto, môžete si chcieť povedať: „V takomto prípade nepotrebujeme robiť vôbec nič“. Ale či niečo
musíte robiť, alebo nie, je na vás. Jednoducho to závisí na vašej mysli! Iba
sucho hovoriť o prázdnote nestačí! Musíte ju uskutočniť a pochopiť
sami pre seba. Ak je vaša myseľ skutočne bez vzťažnej manipulácie, potom tu nie
je žiadna nádej, alebo strach, žiadna negativita – vaša myseľ bude od toho
oslobodená! Je to ako mávať rukou v oblohe! Čokoľvek povstáva je úplne
voľné. Účelom meditácie je zotrvať v tomto prirodzenom stave. V tomto
stave sú všetky javy priamo uvedomené v ich základnej prázdnote. Preto
praktikujeme meditáciu. Meditácia všetko očisťuje do jej prázdnej
prirodzenosti. Najprv si musíme uvedomiť, že absolútny, prirodzený stav vecí je
prázdny. Potom, čokoľvek sa manifestuje, je hrou dharmakáji. Z prázdnej
prirodzenosti existencie povstávajú relatívne manifestácie z ktorých
vytvárame samsáru. Musíte pochopiť úplne jasne, ako veci v skutočnosti sú a ako sa javia v termínoch duality. Je
dôležité mať Náhľad, pretože bez Náhľadu bude vaša meditácia tupá. Iba si
sedieť a hovoriť: „Všetko je prázdne“,
je ako položiť misku hore nohami – ten malý prázdny priestor v miske
ostane veľmi úzkou, obmedzenou prázdnotou. Nemôžete z nej ani len piť čaj!
Je
esenciálne poznať jadro veci, aké je. Z absolútneho pohľadu tu nie sú
žiadne cítiace bytosti, ktoré by prežívali neuspokojenie. Toto neuspokojenie je
prázdne, ako jasná obloha, ale kvôli pripútanosti k formovým prejavom
prázdnoty skrz vzájomne závislé vznikanie sa relatívna sféra vecí stáva
iluzórnou pascou, v ktorej sú cítiace bytosti zažívajúce nespokojnosť.
Toto je význam samsáry.
Vo
vyjadrení základnej kvality Veľkej Matky, prázdnoty, sa hovorí: „Hoci chceš vyjadriť povahu Sútry Srdca,
nemôžeš ju dať do slov“. Je to úplne mimo vyjadrenie, mimo myšlienku, mimo
koncepty. Nikdy to nebolo zrodené. Nikdy to neumrelo. Ak sa opýtate: Aké to je? Je to ako obloha. Nikdy
nenájdete hranicu oblohy. Takže oblohe podobná prirodzenosť je symbolom
prázdnoty: je rozľahlá, bez obmedzení a voľná, z nekonečnou hĺbkou
a rozlohou. Ale potom môžeme povedať:“ Takže
moja rigpa, prirodzenosť mojej mysli, je ako obloha, prostá obmedzení“. Ale
ani takto to nie je! Nie je iba
prázdna. Ak sa do nej pozriete, je
tam niečo k videniu. „Vidieť“ je
len slovo, ktoré používame ku komunikácii. Ale môžete to vidieť. Môžete na to
meditovať. Môžete spočívať v čomkoľvek, čo povstáva v tej
priestrannej kondícii. Ak vidíte skutočnú prirodzenosť prázdnoty a formy
ako neduálnu – aké to skutočne je –
to je matka všetkých buddhov. Všetok tento pokec bol rozvinutím absolútnej
myšlienky osvietenia, bódhičitty.
Nasleduje
očista skrz Vadžrasattvu. V absolútnom zmysle tu nie je nič
k očisteniu, nikto, kto vás môže očistiť a žiadna očista. Ale keďže
to zjavne nedokážeme takto nechať, veci sa trochu komplikujú. Prekážky
a dualistický zmätok povstávajú ako následok pripútanosti k formovým
prejavom prázdnoty. V iluzórnom vnímaní tohto uchopovania formových
prejavoch prázdnoty sa stávame subjektom nekonečného neuspokojenia. Kvôli
tomuto je očista potrebná ako relatívne zručné prostriedky. Aby sme očistili náš
zmätok, Vadžrasattva, Otec & Matka, povstáva z vášho vlastného pravého
stavu rigpy a prúd nektáru z
tajnej mandaly ich zjednotenia úplne očisťuje vaše prekážky. Vstúpite do tejto
vizualizácie a recitujete stoslabičnú mantru. Toto je prostriedok očisty.
Ale stále, v prirodzenom stave vecí, v stave, ktorý je, je všetko od
počiatku čisté – ako obloha. Toto je absolútna očista Vadžrasattvu.
Teraz
prichádzame k obetovaniu mandaly, alebo celého vesmíru. Mandaly sú
obetované pre akumuláciu priaznivých príčin. Prečo potrebujeme nahromadiť priaznivé príčiny? Je to kvôli
formovým prejavom prázdnoty, z ktorých povstala iluzórna samsára; takže
potrebujeme praktikovať vzdávanie sa všetkých týchto formových prejavov. Keďže je tu ilúzia, že
máme spôsob očistenia ilúzie, môžeme použiť túto prax, ako zručný prostriedok.
Pretože môžete očistiť, toto je takisto spôsob, ako nahromadiť priaznivé
príčiny. Keď obetujete svoje telo,
majetok a slávu, toto je relatívne, symbolické obetovanie.
Z absolútneho pohľadu sú tieto veci prázdne, ako jasná prázdna obloha.
Takže keď zotrváte v stave prvotného vedomia, toto ja absolútne obetovanie
mandaly a absolútne nahromadenie priaznivých príčin.
Potom
je tu prax gurujogy. Kvôli našej pripútanosti k formovým prejavom
prázdnoty sa objavuje guru ako ten, ktorý inšpiruje čistotu mysli. On, alebo
ona je objekt, voči ktorému cítime čisto. Pretože pripútanosť zatemňuje myseľ
a pretože cítite čistotu vnímania voči guruovi, vy aj guru sa javíte ako
existujúci v sféru dualizmu, akoby základné prirodzenosti vašich myslí vo
sfére dharmakáji boli odlišné. Preto si navonok vizualizujete gurua
s veľkou oddanosťou. Potom obdržíte splnomocnenie jeho, alebo jej
neduálnej kondície.
Toto
sú všetko vonkajšie, relatívne praxe gurjogy, v ktorej ste invokovali
prítomnosť múdrosti symbolicky sa objavujúceho gurua. Potom recitujete slová
vadžry: „Guru sa rozpúšťa do svetla
a zjednocuje s mojim samotným bytím; uzri, že jedna chuť
rigpy-prázdnoty je skutočná tvár gurua!“
Ak
sa spýtate, kde je absolútny guru, on, alebo ona nie je nikde inde, ale tam –
v absolútnej prirodzenosti vašej mysli! Absolútny stav rigpy je miesto, kde je guru úplne
zavŕšený ako prvotná múdrosť a jasný priestor. Jednoducho pokračujúc vo
vedomú toho aké to je, je dzogčhenová
prax gurujogy.
Takýmto
spôsobom súvisí vonkajšie ngöndro s vnútorným ngöndrom v termínoch
náuky atijogy.
Prepísal Ngak´čhang Rinpočhe z ústnych
náuk, ktoré dal Jeho Svätosť Džigdrel Ješe Dordže Dudžom Rinpočhe, prva
Najvyššia Hlava školy Ňingma v exile z Tibetu; rozšírené odpoveďami
na otázky položené Ngak´čhang Rinpočhem pri súkromnej audiencii, súvisejúcich
s krátkym Dudžom Tersar Ngöndrom, Bodhanath, Kathmandu, Nepal, 1979. Jemné
gramatické úpravy spravila Lama Dečhen Ješe Wangmo 2009.
Z angličtiny preložil: Tongnyid Dordže (Karma Gyalpo Dondrub)
[1] Forma,
rúpa: je v abhidharme definovaná ako päť zmyslových orgánov a päť
zmyslových objektov a avidžňapti. Prekladateľ.
[2] Toto je
niečo, na čo mnoho praktikujúcich zabúda a vmiešava do buddhizmu dojem, že
prázdnota je tu prvotne, dáva vzniknúť javom a potom ich do seba zase
vstrebáva, podobne ako koncept Brahman v hinduizme. Treba rozlišovať medzi
dvomi prázdnotami, o ktorých sa hovorí v buddhizme: prázdnota seba
a prázdnota (vonkajších) javov. Kým o prvej môžeme do určitej
miery tvrdiť, že z nej povstávajú dharmy (naše myšlienky, pocity,
vnímanie, atď) a do nej sa rozpúšťajú, o druhej sa to hovoriť nedá.
Prázdnotu javov nenachádzame mimo javy samotné, neexistuje prvotne voči nim.
Prekladateľ.
[3] Keď si
toto niektorí uvedomia, nebudú považovať napr. sľub bódhisattvu za nevedomosť,
nebudú utekať z tzv. „samsáry“ do tzv. „nirvány“. Prekladateľ.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára